Jaro a Jarka

Jaro Ostrožovič

Už v rokoch 1980 až 1985 som pod rodičovským domom na ručnom mlynčeku mlel hrozno, lisoval a neskôr aj dorábal vína. Nakoľko som vtedy študoval na ovocinársko- vinárskej škole v Modre, vzdialenej od Slovenského Nového Mesta, kde som vyrastal, viac než 400 kilometrov, často len na diaľku som navigoval rodičov, ktorí mi pomáhali, ktoré vínko stočiť, ktoré dosíriť… Vždy, keď som prišiel raz za tri týždne domov, väčšinu času som strávil v dobrom slova zmysle v pivnici.

Za úspešné ukončenie strednej školy mi rodičia chceli na pamiatku kúpiť hodinky, alebo malý motocykel. Vtedy som ich uprosil, aby mi namiesto malého motocykla kúpili malú viničku na Tokaji.

Spracoval som prvú vlastnú úrodu hrozna. Za predané víno som kúpil zopár nových súdkov a odišiel za štúdiom na Moravu. Z „Vysokej školy zemědělskej“ v Lednici na Morave som si okrem nových poznatkov, skúseností a kontaktov priviedol na Tokaj aj manželku – Moravačku, ktorá sa vtedy nebála opustiť svoj rodný kraj a odišla so mnou, 400 km od svojho rodiska. Spolu sme potom v r. 1990, po zmene politických pomerov a po narodení syna založili súkromnú firmu, ktorá okrem piatich sudov a nezmiernej chuti do práce nemala nič.

Po mnohých prebdených nociach plánovania, ale aj fyzickej práce sme sa postupne dopracovali k malej pivničke, potom k väčšej pivnici, skladu a nakoniec sme natrvalo zakotvili priamo v srdci Tokaja, v dedinke Veľká Tŕňa. Postupne sme vybudovali areál, v ktorom sa nachádza zrekonštruovaná výrobná hala, mechanizačné stredisko, skladové priestory a Tokajský dom s novou pivnicou.

Jarka Ostrožovičová

Nikdy mi ani vo sne nenapadlo, že budem robiť niečo iné než záhradníctvo a kvety. Keď ma moja materská firma vyslala v roku 1985 na štúdium pri zamestnaní na VŠ Zemědělskú do Lednice na Morave, robili si zo mňa kolegyne humor, že si nájdem vinára. Neverila som, ale mali pravdu.

Dnes tu žijem, odrezaná hranicou od svojej domoviny, ale aj tak šťastná. Je to nádherný kraj, kde slnko nie je zahalené plášťom smogu. Krvavo sa rodí, derie sa vyššie a vyššie na oblohu, odkiaľ potom s hrdosťou sleduje, ako sa len jeho zásluhou začína nový deň. Aj vďaka nemu sa tu rodí to, čo tento kraj vo svete tak preslávilo.

Dozrieva tu hrozno, z ktorého sa vyrába VÍNO KRÁĽOV A KRÁĽ VÍN, víno, ktoré už v 17. storočí popíjal Ľudovít XIV. na svojom dvore, TOKAJ. Vôňu tohoto vína dobre poznám. Denne ju vnímam a denne ju obdivujem. Nedá sa ničím napodobniť. Je v nej ostrý jarný vzduch aj horúce letné slnko, hory, ktoré sa ťahajú naokolo a nedovolia dažďu priblížiť sa. Vo víne každý hľadá iné dno. Pre niekoho je zdrojom zábavy, pre iného poučenia, pre niekoho zdrojom peňazí. Jedno je ale isté.

Dobré víno sa nedá robiť bez lásky. A kto ho predsa robí len pre peniaze, nikdy nemôže byť dokonale šťastný, a víno vytvorené jeho rukami nemôže rozdávať ten hrejivý pocit, otvárať dušu a srdce. Krátko povedané, víno chce a potrebuje celého človeka. Viem to. Môj muž robí tokajské vína a ja spolu s ním.